Tak, ako predchádzajúce roky aj tento rok bolo trénovanie náročné a človek nevedel dokedy a v akom režime sa bude trénovať. Chlapci dlho nehrali žiadne zápasy, odchádzala motivácia a zápasová prax. Hrávali sme prípravné zápasy proti Elbe – babám a chalanom st. žiakom, ale už si poznali aj ponožky aké zoberú na zápas. Chcelo to zmenu a hlavne nejaký tlak na chlapcov, ktorý by ich donútil posúvať svoje hranice. Spomínam si, že po ligovom zápase mi povedali, že by sa im lepšie hralo, keby nemali stres. Zasmial som sa a s radosťou povedal, že bez stresu to nejde, ale naučiť sa pracovať so stresom je výhra, ktorú vám nikto nezoberie. Zišla sa veľmi dobrá partia, ktorú som si snažil užiť naplno na všetkých tréningoch. Veľakrát ma „dožrali do krvi“ a myslel som, že ich z tréningu povyhadzujem. V piatok za mnou prišiel Max (Šemanský) na začiatku tréningu a hovorí: „Tréner máte dobrú náladu!“ „Áno, mám Maxo, len či mi vydrží ?“. O pol hodinu som im už „čistil žalúdky“ :D. Vždy keď som niečo vysvetľoval, tak sa tľapkali, pichali, vyrážali si loptu, proste čokoľvek, čo by vyrušilo môj monológ.