Pri príležitosti životného jubilea hrajúcej legendy prešovského a slovenského volejbalu Martina Sopka st. ho v rozhovore vyspovedal Kamil Pavlinský.

Šnapso vo videu spomína na učiteľa telesnej výchovy a trénera, ktorý ho priviedli k volejbalu, na cestu s Prešovom k prvému titulu, na zahraničie, historické reprezentačné úspechy i návrat na Slovensko. A pozor! Martin sa rozhodol odhaliť tajomstvo svojho bombastického servisu! V závere si môžete pozrieť dojímavú autentickú reakciu na hromadné blahoželanie, ktoré si pre neho pripravili ako prekvapenie od aktuálnych i bývalých spoluhráčov, trénerov, rozhodcov, priateľov a fanúšikov. Rozhovor prinášame nižšie ako audiostopu na vypočutie aj ako prepis vhodný na čítanie.

Zvuková stopa pre vypočutie. Ospravedlňujeme sa za ruchy v pozadí. Rozhovor bol natáčaný priamo v športovej hale počas volejbalového tréningu.

Ahojte všetci, vítam medzi nami Maťa Sopka staršieho, alebo Šnapsa ako ho všetci voláme, Maťo vitaj.

Dobrý večer, zdravím všetkých.

Pre tých, ktorý sú možno menej volejbalový odborníci, spomeniem, že Maťo je slovenská volejbalová legenda, 182- násobný reprezentant a okrem toho pôsobil aj v zahraničí, v Poľsku, v Spojených arabských emirátoch alebo v Turecku. Tento rozhovor robíme pri príležitosti Tvojho jubilea, mal si 40 rokov. Tak Maťo, ako sa cítiš, ako 40-ročný?

Neviem, lebo veľa ľudí mi pripomína, že 40tka je tu, že je to už vek na pomalé ukončenie kariéry, ale ja si to ešte nejak neuvedomujem. Či už v 20-tke, 30-tke, či teraz v 40-tke mám každý jeden deň približne rovnaký. Je to stále plus-mínus to isté. A preto si neuvedomujem, že už je tam štvorka, ako prvé číslo. Snažím sa to nevnímať, lebo ja sa cítim každý deň ako 20-ročný a veľa ľudí v mojom okolí mi povie, že sa tak aj správam. Samozrejme sú situácie, kedy musí byť človek aj vážny a riešiť dôležité veci s vážnosťou, ale v globále som stále mentálne a srdiečkom 20-ročný. Čísla nevnímam a snažím sa správať tak, ako to cítim.

Ja musím potvrdiť, že keď sa vraví, že vek len číslo, tak v Tvojom prípade to platí obzvlášť. Mal som tú česť hrať s Tebou hrať a viem akú máš životosprávu a ako sa staráš o svoje telo. Viackrát si mediálne avizoval, že kým Ti bude zdravie slúžiť, tak budeš hrať. Platí to stále? Alebo rozmýšľal si dokedy budeš hrať?

Sedí to. Platí to. Ak človek niečo robí, musí z toho mať radosť, šťastie, pasiu, aby ho to vnútorne napĺňalo. Mňa to momentálne ešte stále napĺňa, aj keď už riešim rôzne zdravotné problémy a komplikácie. Tie má nútia uvažovať o ďalšom smerovaní a hľadaní dátumu, že kedy. Je to ťažšie hlavne ráno, vtedy cítim tú štyridsiatku na krku.  Kým ma to ešte baví, kým to napĺňa moje srdiečko, tak chcem sa tomu venovať. Preto sa snažím o seba starať, udržiavať sa vo forme, aby to zdravie slúžilo. Viem, že sa to nedá donekonečna. Ten čas sa blíži. Blíži sa asi veľmi rýchlo. Ešte prevládajú tie pozitívne vecí a to šťastie, tá radosť z hry, ktorú mi to všetko prináša. Bolesť, zranenia a moje komplikácie so zdravím sú ešte na tej nižšej úrovni. Ale pomaly sa to začína už vyrovnávať a preto aj tie myšlienky sú všelijaké. Nechcem ešte vravieť nič konkrétne čo, kedy a kde, ale ten čas sa blíži.

Som rád, že tento rozhovor môžeme využiť na to, aby sme sa obhliadli za Tvojom bohatou a úspešnou kariérou. Za nami je 6 pohárov (2x Majster Slovenska, 4x Slovenský pohár), a aj keď ide o tímové úspechy, tak si bol pri všetkých triumfoch ako líder mužstva. Keď sa podobne obzrieš za svojou kariérou. Je nejaký moment, úspech, ktorý v Tebe najviac rezonuje?

Ja si spomínam hlavne na môj úplný začiatok. Odhliadnuc od týchto úspechov samozrejme, ktoré sú krásne, ale nedostavili by sa keby na začiatku kariéry neboli niektorí ľudia, ktorí ma nakopli a posunuli na správne miesta a k správnym ľuďom. Bol to učiteľ telesnej výchovy na základnej škole vo Veľkom Šariši, pán Oto Šuga. On to skombinoval a s tým, že sa na školské súťaže prišiel pozrieť môj prvý tréner Richard Vlkolínsky, ktorý má zlákal do Prešova. To mi utkvelo v pamäti. Že sa na mňa, aspoň v tom momente pre mňa, prišla pozrieť osobnosť z veľkého volejbalu, na dedinský školský turnaj a práve mňa oslovila. To bol taký prvý moment. Druhý moment. Nikdy tiež nezabudnem na prvý kontakt s prešovským volejbalom. Hneď po oslovení, som vlastne na druhý týždeň bol na tréningu. Strašne ma tá hra oslovila už odmalička. Strašne som chcel a bol som vďačný, že osud mi doprial takého človeka, ktorý ma stiahol do prešovského volejbalu. Ak by to zostávalo len na mne, že sa mám prihlásiť sa na nejaký tréning, ktorý organizuje klub, tak by sa to asi nestalo a ja by som teraz žil úplne  iný život. Možno by som bol úplne inde. V inej práci. Toto sú také 2 momenty, kde sa naštartovala moja kariéra. Potom sa tvrdým tréningom a chuťou priam žravosťou do volejbalu sa to všetko začalo. Ak človek pracuje tvrdo na svojich snoch, cieľoch, tak potom sa dá niečo takéto dosiahnuť a vyhrať. Samozrejme je to zásluha kolektívu, lebo to nie je individuálny šport. Toto mi utkvelo asi najviac ten začiatok mojej volejbalovej kariéry.

Veľakrát som si predstavoval situácie, čo by bolo, keby sa tréner Vlkolínsky neprišiel pozrieť do Šariša na turnaj. Boh vie, čo by bolo. Momentálne sedíme tu a rozprávame sa o volejbalových úspechoch, zážitkoch.

Ak by som mohol pokračovať, tak ja som do istého času nikdy nebol v zahraničí. Dostal som tam až vďaka volejbalu. Začal som spoznávať krajiny. To sú tak krásne veci, ktoré mi tento šport dal. Trofeje sú krásne, ale tie všetky zážitky, tie všetky krajiny, tie situácie, ľudia, ktorých človek spoznal pri volejbale, to je niečo úžasné, nádherné a ja si to budem do konca života pamätať.  Poháre sú krásne, budem pamätať každú jednu výhru, lebo keď sa rozpráva o nejakom volejbalovom tíme, tak sa málokedy hovorí o jeho ľuďoch, zážitkoch, ale len o tom či niečo vyhralo.

Najcennejšie víťazstvo? Napríklad prvý titul Majstra Slovenska v starších žiakoch si veľmi dobre pamätám. Sme v priestoroch Prešovskej univerzity a dole pri automate je taká úplne malička medaila. Túto medailu, veľkosťou ako dvojeurovku, sme v tejto hale získali asi pred 100 rokmi, ale práve táto medaila má pre mňa strašne veľkú hodnotu, veľmi si ju cením, lebo to bola úplne moja prvá medaila v živote. Získali sme ju so super kolektívom pre prešovské družstvo. Od toho momentu sa to začalo nabaľovať, prišli ďalšie medailičky a poháre a ocenenia, ale vždy to prvé sa pamätá asi najviac. A išli sme až na vrchol, cez ďalšie mládežnícke tituly. Na prvý a historický seniorský titul pre Prešov sa tiež dobe spomína, hlavne kvôli partii, dobrému družstvu.

Reprezentácia bola už len vyvrcholením tej dobrej práce v klube, že si nás všimli reprezentačný tréneri. Určite veľmi rád spomínam na prvú medailu pre slovenský volejbal. Bronz v Európskej lige. To, čo sa udialo bolo pre nás niečo neskutočné. V Portugalsku sme vyhrali 3. miesto a rok na to sme Európsku ligu vyhrali. To bola taká zlatá éra slovenskej reprezentácie. Bohužiaľ tie časy odišli, ale ja si ich budem do konca života pamätať. Tam prišli aj individuálne ocenenia. Boli sme veľmi dobrý kolektív, ale treba povedať, že sme dreli, išli sme ako otroci, úspech bol vydobytý naozaj ťažkým a tvrdým dlhodobým tréningom.

Si povestný svojim skvelým servisom. Vždy si vynikal dobrým podaním. Je na to recept, dá sa to naučiť, natrénovať? Alebo sa s tým človek musí narodiť?

Určite je to tvrdá drina. Málokto si to uvedomuje. Často počujem, ten to vie, ten to nevie, ten nemôže. Momentálne v našej slovenskej realite je len veľmi málo hráčov, ktorí dokážu tvrdo a stabilne podávať. A v čom je problém? No, samozrejme v prvom rade v motorike. Problém je v tréningu, ako sú hráči vedení, aby dokázali urobiť tvrdý, ťažký servis. Ale v mojom prípade. Priznám sa, že uvažoval som nad tým, že prečo. A vychádza mi len jedna vec. Odmalička som bol najlepší v hádzaní kriketky, granátu a všetkého. Všetko na škole som vyhrával. Ale ešte predtým, keď som bol maličký, tak celé leto sme sa vo Veľkom Šariši pri rieke Torysa pretekali, kto dokáže kamienky hodiť najďalej. Často som prehrával ako 5-6 ročný, čo som veľmi zle niesol. Tak som si robil individuálne tréningy. Ráno som vstal, išiel som k brehu rieky a hádzal som kamene, aby ma nikto nevidel. Určite to pomohlo vycibriť techniku a vytvoriť predpoklad pre to, aby som neskôr zužitkoval túto spočiatku hru ako benefit vo volejbale. Všetko je o technike. Hráč prestáva ovládať loptu, ak nedodržiava správnu techniku. U mňa toto asi zohralo rolu, hádzanie kamienkov pri Toryse.

Ak nás sledujú/čítajú žiaci, kadeti, tak predsalen je na kvalitný servis recept. Treba hádzať kamienky.

Určite!

Prvý titul s Prešovom si spomenul. Bola to Tvoja prvá veľká medaila a titul s A-čkom. Poďme sa trochu viac dostať do nálady, ktorá tu v tejto hale vládla v roku 2005.

Ja si pamätám, že keď som začal s volejbalom, tak som začal chodiť aj na seniorský tím do Prešova. Bol som na tréningu pri mužoch a bol som uchvátený, aké sú to bomby, aký je ten volejbal rýchly a dynamický. Potom prešovský klub začal vyrábať taký bulletine. Prešov v tom čase nepatril medzi špičku. Bolo tam silné VKP, bola tam Žilina, Dubová, Púchov, niektoré už vlastne neexistujú. Nechcem nikoho z tej doby uraziť, ale v tom čase Prešov patril k tej slabšej časti súťaže a vždy som sníval o tom, niečo s Prešovom vyhrať, získať, lebo vtedy to bolo veľmi ťažké. Tie ostatné družstvá boli veľmi silné. Mali finančné zabezpečenie, mali kvalitných zahraničných hráčov. A tak som si potichučky sníval , že sa niečo podarí získať s Prešovom a prišlo to. Zišiel sa dobrý kolektív hráčov, študentov z Prešovskej univerzity doplnený o cezpoľných hráčov.  Urobili sme super partiu, tvrdo a naplno sme trénovali. Každý rok sme išli vyššie a vyššie, až prišiel ten vytúžený titul. Pred tým titulom bolo tretie miesto, štvrté miesto, no a vyšlo to. Dočkali sme sa v Prešove titulu a myslím si, že od toho momentu sa už prešovský tím, či už s menšími, alebo väčšími prestávkami vždy radí do slovenskej top kvality.

Titul Ti otvoril dvere do zahraničia. Hneď v nasledujúcej sezóne si odišiel do Poľska. Mal si agenta, ktorý komunikoval s druhou stranou?  Ako to v tom čase prebiehalo v porovnaní so súčasnosťou?

Poviem k tomu jednu príhodu. Keď som nastupoval na vysokú školu, myslím v roku 2001, tak sme išli na svetovú letnú univerziádu do Pekingu. Ešte som nebol študentom fakulty, ale už som mal index, takže sme išli, lebo som bol prijatý. Tam som mal veľmi dobrý turnaj a tam si ma všimli Číňania, že aby som už ani neletel domov, ale ostal by som rovno v Číne. Tak to bolo taký prvý reálny zahraničný angažmán. Naozaj aj lukratívne, aj všetko v poriadku, ale bol som mentálne nepripravený, aby som odišiel zo Slovenska a ani si nešiel domov zbaliť veci. Takže to som odmietol. Potom som si určil priority. Chcel som dokončiť školu, to sa mi podarilo. Bol som členom reprezentačného tímu, mali sme dobré zápasy, kde dá sa povedať, že scouting funguje. Chodili sa na nás pozerať scouti a roznieslo sa to. Zhodou okolností sme hrali dva prípravné zápasy v Poľsku. Otvárali sme športovú halu v Kędzierzyn-Koźle proti reprezentácii Poľska. Tam má v prvom zápase vyhlásili za MVP a hneď si ma funkcionári domáceho tímu stiahli na súkromný rozhovor. Tým, že som dokončil školu, konečne som už bol mentálne nastavený, že idem skúsiť väčší volejbal a podarilo sa a skončil som v Poľsku.

Keď sa ešte vrátime k reprezentačnej kariére. Dvakrát ste vyhrali Európsku ligu (2008, 2011). Ako si spomínaš na tieto triumfy a v čom sú iné oproti klubovému volejbalu?

Ako som spomínal, aj toto je doteraz v mojom vnútri veľmi silno zakorenené víťazstvo. Mali sme problém s Holanďanmi v základnej skupine. Postúpiť do Final Four. Rok predtým sme mali 3. miesto, čo bol vtom čase neuveriteľný úspech pre Slovensko. V roku 2008 sme opäť postúpili do Final Four, kde sme v semifinále dostali Nemcov. Silný ročník Nemcov. Nám sa ich podarilo zdolať a vo finále sme dostali Holanďanov, s ktorými sme prehrali 3-krát v skupine. To bol turnajový spôsob a dosť komplikovaný. Vo finále Holanďania, dá sa povedať, že vyhrali celý turnaj. Už na predzápasovej rozcvičke nemali problém, boli sebavedomí, mali „hore nosy“. No a to nás ešte viac zomklo, nakoplo. Boli sme naozaj dobrý kolektív. Síce sme neboli v najsilnejšom zložení, čo reprezentácia vtedy mala, ale ten finálový zápas nám naozaj vyšiel na výbornú a vrátili sme Holanďanom tú 3-mesačnú sériu prehier víťazstvom v najrozhodujúcejšej chvíli a veľmi si cením to víťazstvo. Na tomto turnaji, som získal 2 individuálne ocenenia, čo bolo naozaj cenné.

Keď sme pri oceneniach, získal si veľa MVP, bol si vyhlásený za Volejbalistu roka, Športovca mesta Prešov, Športovca Prešovského samosprávneho kraja. Ako vnímaš tieto individuálne ocenenia?

Ja robím kolektívny šport, ale dostanem ja sám cenu. Možno by to mohlo byť inač nastavené pri kolektívnych športoch, ale je to len odraz toho, koho si ľudia v tých tímoch všímajú, kto je lídrom, možno bomber. Bez tvrdej práce si ľudia málokoho všimnú. Líder bez driny neexistuje. Každé mužstvo má svoju osobnosť, ktorá sa na svoju pozíciu dostala postupne. Ja to hodnotím samozrejme pozitívne, každé ocenenie si cením, cením si ľudí ktorí si vážia moju robotu a rozhodli sa, že si cenu zaslúžim, ale chcel by som to preniesť aj na tím. Aby bol na pódiu celý tím a tak, ako spoločne dosiahli úspech, aby si spoločne vychutnali aj ocenenie.

V sezóne 2014/2015 si sa po 10-ročnom pôsobení v zahraniční vrátil na Slovensko a do Prešova. Spolu s Michalom Červeňom a Kamilom Feňom a hneď z toho bol titul. V čom bol druhý titul iný a čo sa zmenilo za 10 rokov?

Určite som prišiel vyzretejší, psychicky odolnejší v ťažkých situáciách. Zahraničie človeka zocelí a naučí ho správať sa v rôznych situáciách. To isté bolo s Macom a Kamilom. Prišli sme traja starší, nie starí, ale v tom čase starší, skúsenejší hráči, ktorí doniesli do tímu pokoj, rozvahu, energiu. Ostatní hráči sa na nás mohli spoľahnúť. V globále sme urobili mužstvo skombinované zo starších skúsenejších a mladších dravým hráčov. No a keď sme pred sezónou porovnávali silu na jednotlivých postoch našich a ostatných družstiev v lige, tak mne jednoznačne z toho vychádzalo, že titul musíme získať.  To sa mi potvrdilo. Išli sme od začiatku tvrdo za tým, aby sme titul získali už od prvého zápasu. Myslím, že v play-off sme od štvrťfinále, cez semifinále až vo finále neprehrali ani jeden zápas. Pamätám si to, budem si to pamätať, úžasná partia, úžasní ľudia, skvelé vedenie, fanúšikovia, všetko fungovalo na vysokej úrovni. Titul bol čerešničkou na torte. Dobrý ročník.

Mňa ešte zaujíma ako si udržiavaš volejbalovú motiváciu. Vystriedalo sa pri Tebe už množstvo aj mladších hráčov, ktorí sa rozhodli skončiť s volejbalom a venujú sa práci. Ty si v top forme, držíš sa aj naďalej na top priečkach úspešnosti a efektívnosti. Je niečo čo Ťa poháňa vpred?

Človek musí mať radosť z toho čo robí. Mňa naozaj ešte stále baví prísť do tejto haly. Kto to počúva alebo číta tak nevie, ale ako toto nahrávame, tak ja sa momentálne pozerám na palubovku a mňa naozaj baví si každý deň zbaliť veci a prísť na tréning, urobiť si svoju prácu, je to môj spôsob života. Ešte stále ma to teší a to vnútro ma poháňa. Ak príde ten moment, že to už nebude radosť, nebude to napĺňanie volejbalom, tak určite skončím. Nebudem predsa robiť čo ma nebaví.

Volejbal posledných zopár rokov už nie je to jediné čomu sa venuješ. Si zároveň učiteľom na strednej škole. Ako si sa zhostil roly pedagóga a darí sa Ti ju spájať s volejbalom?

Má to svoju nadväznosť na volejbalovú kariéru. Športom sa dá živiť, ale herne vo volejbale len do určitého veku. Je potrebné myslieť aj na zadné vrátka. Ja som absolventom Fakulty športu a k učeniu som sa vlastne dostal náhodou. Aj keď skôr, či neskôr by to určite prišlo. Takto to prišlo skôr. Baví ma aj táto práca, lebo je to šport, telesná výchova a krúžky. Je to blízko volejbalu a podmienky na škole sú veľmi dobré. Keď nestíham dopoludňajší tréning, tak si pohybovú aktivitu môžem vykompenzovať individuálne v škole, ktorá na to má podmienky. Nemám problém odbehnúť z kabinetu do posilňovne, v hale si pobúchať o stenu. Je to taká spojená nádoba. Študenti sú rôzni. Nevravím, že všetci vďačí. Generácia, ktorá prichádza je na tom inak, ako sme boli my v ich veku, ale som pri športe a to ma baví.

Posledná otázka sa týka budúcnosti volejbalu. Tvoja predikcia, ako si myslíš, že bude vyzerať volejbal na klubovej a reprezentačnej úrovni o niekoľko rokov?

Ja by som chcel tento rozhovor zakončiť v pozitívnom duchu. Nezávidím aktuálnu situáciu ľuďom vo vedení klubov individuálnych alebo kolektívnych športov. Treba si kúpiť v pondelok Denník Šport a pozrieť sa, koľko družstiev je v hádzanárskej lige, basketbalovej, volejbalovej a dať si odpoveď, kde speje slovenský šport. Ja by som naozaj chcel povedať, že všetko bude dobré, sme na dobrej ceste, ale to sa nestane, kým nenájdeme nejaký systém, aby to malo vedenie klubov ľahšie pri získavaní finančných prostriedkov. My horíme aj na stránke manažmentu, kde vedenie klubu často nenájde podporu v samospráve alebo regionálnych firmách. Treba tiež systematicky pracovať s deťmi, s mládežou, aby bolo z čoho vyberať. Každá generácia je pohybovo a motoricky horšia a horšia a lepšie časy už máme asi za sebou. Vytvorenie dobrého športovca je v dnešnej dobe oveľa ťažšie. Musíme vynaložiť viac úsilia, aby sme našli ideálne somatotypy. Tak ako pri mne bola totálna náhoda, že ma našiel Richard Vlkolínsky, lebo ja sám by som do Prešova nikdy neprišiel A koľko je takých neobjavených detí niekde po dedinách, z ktorých by niečo mohlo byť? Často horíme práve na týchto dvoch veciach. Na Slovensku máme kluby, ktorým sa podarilo skĺbiť prácu s mládežou a podporu so súkromného sektoru a tým sa naozaj  darí pôsobiť stabilne dlhodobo a majú možnosť koncepčne robiť veľký šport, ale je ich veľmi málo. Uspokojujeme sa na tom, že tu dotiahneme zahraničných hráčov. Stačí sa pozrieť na futbalovú ligu a prečítať si súpisky troch najlepších tímov a potom si dajme odpoveď, kde sa nachádza slovenský šport. Kto chce úspech siaha po legionároch, lebo kvalitnú mládež tu nemáme.

Tu situáciu si vystihol, a plne s Tebou súhlasím, ale aby sme naozaj neukončili tento milí rozhovor negatívne, tak ja sa Ťi chcem veľmi pekne poďakovať a dovoľ mi zablahoželať Ti k narodeninám. Hlavne pevné zdravie, veľa šťastia, aby sa ti darilo a nie som jediný gratulant. Pripravili sme si pre Teba jedno prekvapenie, tak sa spoločne naň poďme pozrieť.

Foto: Veronika Mihaliková

Vždy čerstvé informácie z diania v klube VK MIRAD UNIPO Prešov nájdete na Facebooku, Instagrame a YouTube! Krátke videá zverejňujeme na TikToku. Odoberajte, sledujte, zdieľajte, lajkujte, komentujte, máme to radi. 🙂 ĎAKUJEME! #vkmiradunipopresov #miradfamily #fandimepresovu #miradarmy